Pôžitkársky si odhrýzajúc z čokoládového koláča v našich obľúbených francúzskych bio lahôdkach som ich pravdepodobne zbytočne presviedčala o neľahkom detstve v nepeknom betónovom sídlisku. Rozprávala som im ako som vyrastala s komplexom dieťaťa zo zlej štvrte. Môže sa to zdať absurdné, veď to bolo predsa v dobe, keď sme si boli všetci tak strašne rovní. Keď ma ale rodičia umiestnili do školy v centre, aby ma ušetrili od práve zavedenej dvojsmennej prevádzky, pochopila som, čo to znamená mať zlý pôvod. Zrazu som sa stala tou z Petržky. Tá čo je tam, v tej eklektickej školičke pod Slavínom, akýmsi nedopatrením. Tá čo sa trepe autobusom na úplne opačný koniec mesta, do strašidelnej betónovej džungle. Bludiska, do ktorého keď vojdeš, cestu späť len ťažko nájdeš.
Prirodzene som z tohto „komplexu" rýchlo vyrástla. A Petržalku som nemohla nemať istým spôsobom rada. Takto spätne mám pocit, že takmer každý raz býval na Togliattiho ulici. Takmer s nostalgiou spomínam na tri betónové kocky pred domom, z ktorých trčala, ani palma, betónová výstuž, dnes už zrezaná. Možno to boli sokle pre nejaké hodnotné socialistické súsošie, ale poslúžili nám na hranie rovnako dobre ako nedokončené staveniská na ktorých sa tak dobre hralo na skrývačku. Mali sme aj lesík, dostihovú dráhu, dve jazerá a keď dlho veľmi výdatne pršalo, betónové panely vežiakov úplne stmavli a na tráve sa spravili veľké lesklé mláky a vtedy to bol skutočný zrkadlový háj. Prišlo obdobie, keď mi sídlisko až učarovalo svojou brutalitou. Krčma Meteor, bistro Kométa. Nefalšovaná atmosféra úpadku pod nebeskými názvami.
Zlákaná teplým októbrovým dňom som sa tam po dlhých rokoch znovu vybrala. Odviezla som sa z mesta až k môjmu starému domu. Už to nebola 47čka ani 81čka, ktorými som sa vozila kedysi zo školy. Ani dom už nebol šedý ale žiarivo modrý s ešte modrejšími vzormi. Väčšina okolitých domov svietila pastelovými farbami. Ale spoza ošarpanej teplárne na terase dlhého bloku ešte stále upokojivo svietil nápis Meteor. Prechádzala som uličkami ktoré som kedysi dôverne poznala. A na moje potešenie sa ešte stále chodia deti hrať do „jamy" a stále to našťastie nevyzerá tak, že by sa malo zo sídliska stať ghetto sociálne slabšej vrstvy a kriminálnikov. Aj domy „poľudštené" nevkusnou nádstavbou sedlovej strechy s vikermi historizujúcich tvarov sú stále v menšine.
Nedávno sa mi dostal do rúk český časopis ERA 21, konkrétne číslo venované panelovým sídliskám. Bolo v tom veľa optimizmu, dokazujúce že paneláky obnovené dobrými architektami, zrazu môžu dostať skutočne ľudksejšiu tvár a nie len nepresvedčivú masku. A že je stále dosť rôznorodosti, ktorá nepredpokladá zo socioekonomického hľadiska žiaden katastrofický scenár. Ani náhodou mi Petržalka nepripomínala to odpudivé sídlisko z knihy Jany Beňovej. Nadšene som vytiahla foťák, aby som mohla pár najkrajších fotiek poslať svojim kamarátkam tráviacich s obľubou čas v tých „skutočných" štvrtiach Londýna. Len teraz som mierne v rozpakoch, prečo sa nehlásia...